Kamionista

Autor: Vladimír Hrach | 15.11.2020 o 17:23 | Karma článku: 4,56 | Prečítané:  523x

Som kamionista, telom. A zrejme aj dušou. Musím stále niekam ísť. V práci mi to určí dispečer. A čo sa môjho života týka, snažím sa počúvať svoju dušu.

Ale ľudia to poznajú aj pod menom Intuícia, Vnútorný hlas či Vnuknutie. Cieľ mojej cesty v práci je jasne daný, no v súkromí som sa donedávna hanbil za to, že vlastne ani poriadne neviem, kam idem.

Nie som si úplne istý ako Ho, alebo To, nazvať. Vesmír, Stvoriteľ či Boh? Ale v každom prípade považujem svoju dušu za niečo ako transformátor medzi silou čo hýbe s galaxiami a s planétami a silou môjho mikrovesmíru, v ktorom občas, viac lenivý než slabý, ledva vstanem z postele keď mi ráno zazvoní budík.

Mnohí ľudia majú jasný cieľ – byť šťastný. No zisťujem, že za tou definíciou sa skrýva veľa chcenia toho, ako má ich svet naokolo vyzerať a čo majú ľudia v ich väčšej, či v menšej blízkosti robiť. Ja som bol na tom takmer rovnako. Ale vydesila ma skutočnosť, že tie predpoklady šťastia môžu byť rozdielne, či dokonca protichodné u mňa a môjho suseda, alebo môjho kolegu z práce. Dokonca žena, ktorú milujem, má úplne iné predstavy o šťastí než ja. A ak to domyslím, že na Zemi je 7, 8 miliardy obyvateľov .... Koľkí sa zhodneme na tom, ako má naša planéta vyzerať a ako sa ľudia na nej majú chovať?

Zakladatelia rôznych náboženstiev či životných filozofií dokázali nazrieť za oponu, ktorú nám drží pred očami vlastné ego a myseľ dávajúca významy všetkému čo vidíme a cítime. No pozerali sa na to svojimi očami a vnímali to len v spektre farieb, ktoré mohli vnímať len oni. Preto nerozumiem všetkému čo povedal Budha či Ježiš, alebo tomu čo mi snaží povedať TAO. Niekedy dokonca nerozumiem ani tomu, čo mi hovorí môj Anjel. Preto sa snažím počúvať svoju dušu a úplne verím len jej.

Nedávno som dočítal, vlastne dopočúval audio knihu od Bruna Mariona – Chaos. Dala mi mnohé odpovede a aj návody, ale pre tento krát z nej použijem len jeden pojem. Efekt motýlieho krídla. Aj niečo tak malé, ako je trepotanie motýlích krídiel, môže v konečnom dôsledku vyvolať tornádo niekde na druhej strane Zeme. Čokoľvek čo urobím, čokoľvek čo urobí hocikto z nás ľudí, môže byť tým mávnutím motýlích krídel, čo presunie zrnko prachu a preváži jednu z misiek váhy, ktorá určuje smer behu sveta.

Je to vždy rovnaké a pri tom veľmi rozdielne. Vyrazím na cestu ráno, ešte za tmy. Predo mnou je len kužeľ svetla, čierna neznáma tma a ďalšie svetelné kužele, ktoré ma míňajú v protismere. Ale pomaly, časom, tak ako sa rodí nový deň, začnú sa z tmy vynárať obrysy. A onedlho aj šedé tvary áut, či krajiny naokolo. A nakoniec to všetko získa farby a ich jemné odtiene. A slnko vychádza nad obzor. Symbol neustále sa rodiacich začiatkov nad ďalšou a stále inou cestou, ktorou idem, ideme. Zdanlivo s tým nedokážem nič urobiť. Som len nepatrnou škvrnkou farby na obrovskom maliarskom plátne ... Ale bez mňa, by ten obraz nebol taký, aký je. A aký bude na ďalšie ráno.

Ako sa spieva v jednej piesni „Pokoj, mier a pokora. A srdce otvorené dokorán. Len láska, pravda a česť. Aj keď sa to občas nedá zniesť“. To je moja cesta. A tá cesta je môj cieľ. A moje šťastie. Lebo stále môžem ísť.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONÓMIA ĽUDSKOU REČOU

Lacnejšie tovary a bývanie? Šesť najčastejších mýtov o socializme

Z priemernej mzdy si dnes kúpite násobne viac.


Už ste čítali?