Dnes som sa rozplakal kvôli lockdownu

Autor: Vladimír Hrach | 21.12.2020 o 6:00 | Karma článku: 4,54 | Prečítané:  1231x

Viem, muž by mal vedieť lepšie zvládať svoje emócie a plač je dôkazom, že sa mu to nedarí. Ale myslím si, že na mojom mieste by sa to mohlo stať takmer každému.

Žijem sám a uzatvorenie väčšiny miest kde som rád trávil svoj voľný čas, ma okradlo o viacero chvíľ, keď som sa cítil spokojne a šťastne.

Skúšal som to vidieť pozitívne, takže som uznal, že to priaznivo ovplyvnilo môj osobný finančný rozpočet a zostalo mi viacej na darčeky. Tiež som si povedal, že les, kam chodievam najradšej, zavretý nie je.

Lenže v zimnom lese prúdi energia, ktorá mi veľmi nevyhovuje a preto tam nedokážem byť tak dlho ako v iných ročných obdobiach. Tak som začal premýšľať ... A konať.

Iste poznáte ten pocit – dobrá nálada, radosť, k tomu hudba, ktorá sa vám páči a telo sa akoby samo rozpohybuje do rytmu. Mne sa to stáva často a podľa toho kde práve som a čo práve robím, sú tie pohyby viac, alebo menej intenzívne.

Ale tentokrát som do toho dal celé telo. Podobne ako šaman, čo sa magickým rituálom, ktorý funguje ako duchovný magnet, snaží pritiahnuť určitú udalosť. Alebo tým tancom chce dosiahnuť iný stupeň vedomia, aby mohol vidieť a cítiť viac než to býva za bežných okolností.

Bubny sú úžasné hudobné nástroje. Nájdeme ich vo všetkých kultúrach a naprieč všetkými svetadielmi a bubnovanie sa zrodilo asi vtedy, keď sa zo zvieraťa chodiacom po dvoch nohách stal človek.

Tancovanie za zvuku bubnov, keď sa mu naplno oddám, je už niečo ako meditácia. Ako tranz. Už som sa naučil počítať s tým, že pri tom môžem zažiť čokoľvek. Ale okrem bubnov, čo mi znejú v slúchadlách a karimatky, čo tlmí moje podupávanie, som si ešte k tomu pridal difuzér. Vône majú tiež úžasnú moc a esenciálny olej z Boswellie, z Ylang Ylang či z Abies balsamea, sú niečo ako forsáž na vojenskej stíhačke, v ktorej sa v duchu preháňam po oblohe môjho vedomia.

Ale zas inokedy, tiež pri tanci, chcem dosiahnuť určitý cieľ. Ako plne koncentrovaný lukostrelec, pripravím si pomyselný luk – svoje telo, šíp – obľúbenú hudbu či skladbu od kapely čo mám rád a terč – svoju emóciu, ktorú chcem naplno prežiť. A vtedy to príde. Skoro ako na psychoterapii. Ako keď vyvrátite vrecká na bunde, lebo ich chcete vyčistiť od všelijakých drobných zbytkov vecí, ktoré ste v minulosti vo vreckách nosili.

Takže. Keby nebolo lockdownu, nemal by som toľko času a príležitostí na tancovanie. A tiež by som sa nerozplakal pri tanci na skladbu „Mary, Did You Know?“ vo verzii od Pentatonixu.

Ale neboli to slzy ľútosti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Juhoafrický kmeň môže uniknúť imunite

Protilátky nezneutralizovali vírus dostatočne.

Komentár Zuzany Kepplovej

Keď Fico varuje pred komunistickými maniermi

Fico sa snaží, aby jeho sympatizanti udalostiam rozumeli čo najmenej.


Už ste čítali?