Pre kohokoľvek

Autor: Vladimír Hrach | 2.3.2021 o 11:53 | Karma článku: 5,64 | Prečítané:  308x

Už som sem dlhšie nepísal. Nie že by som nemal o čom, ale obával som sa, že by to mohol byť prejav pýchy môjho ega, s ktorým viac, alebo menej, „bojujem“ každý deň.

Mám trochu zahanbujúci pocit, že na pozadí najrôznejších problémov, strachu a smútku, ktoré spôsobila súčasná situácia mnohým ľuďom, sa práve v tomto čase ja cítim šťastný a spokojný. Síce som niekoľko mesiacov čakal na termín chirurgickej operácie a keď som ho konečne dostal, stojím pred dilemou či práve teraz je vhodná doba na pobyt v nemocnici, ale to sa nijako mojich pocitov nedotýka. Stane sa iba to, čo sa má stať.

V jednej knižke som našiel výrok od Svätého Augustína z Hippa – „Ak žijeme dobrý život, aj časy sú dobré. Akí sme my, také sú časy.“

Nechcem nikoho poučovať a ani sa štylizovať ako vzor. Som len obyčajný človek, ktorý v istej chvíli objavil, že ho jeho túžba a láska priviedli na miesto, kde už nič viac nepotrebuje, kde už netúži, kde už nič nechce, kde už má všetko, lebo je šťastný.

Myslím, že šťastným môže byť ktokoľvek, lebo v každom srdci je láska. Stačí na to iba málo – vzdať sa všetkého po čom túžim a chcieť iba milovať. Chcieť iba dávať. Nie vymieňať, nie obchodovať a už vôbec nie získavať niečo opatrným a taktickým prístupom. Svoje túžby a ich splnenie či nesplnenie som jednoducho odovzdal autorite, ktorá je nad týmto všetkým.

Mňa moja výchova skôr núti používať pojmy ako Boh či Boží plán, ale už zrejme viete, že náboženstvo beriem ako stravovanie formou švédskych stolov. Na svoj tanier si naložím iba to, čo ma najviac zaujme a čo mi najviac chutí. A ani ma nenapadne mať tým ostatným stravníkom za zlé, že si na svoj tanier naservírovali niečo iné než ja.

Skúšam si predstaviť všetky tie sily a energie, ktoré držia tento svet pokope a umožňujú tu žiť tým najrôznejším bytostiam. Hýbu galaxiami, alebo len oceánmi v čase prílivu a odlivu, nútia z drobného semienka unášaného vetrom v istej chvíli vyrásť vysoký strom. Neomylne nasmerujú každú molekulu kyslíka, ktorý vdýchnem do pľúc, práve k tej jednej bunke, z tých zhruba 40 biliónov buniek v mojom tele, ktorá to práve vtedy najviac potrebuje.

V jedno sobotné ráno som objavil zmysel slova „pokora“ a uvedomil som si, že síce z hľadiska vesmíru som veľkosťou čosi menšie než bunka v ľudskom tele, ale na druhej strane, som jeho dôležitou súčasťou, lebo ak jedna bunka „zblbne“, vznikajúci nádor môže zahubiť telo a tak i všetky bunky spolu s ním. Prestal som teda vnucovať Bohu svoje predstavy, prestal som diktovať Vesmíru podmienky, za ktorých budem šťastný a kto by mal byť šťastný so mnou.

A keď som najviac potreboval lásku, vynorila sa predo mnou ako bájna Afrodita z peny morského príboja .... Ibaže ten morský príboj boli v skutočnosti spletité cesty bajtov virtuálnym svetom internetu. No a ten najväčší zázrak bol, že z tých miliónov pripojených účastníkov a z biliónov interakcií medzi statusmi, komentármi či chatmi, sme sa práve my dvaja, my navzájom, objavili.

A všetko presne a dokonale do seba zapadlo. Desiatky prežitých rokov, stretnutia s tisíckami ľudí, nespočetné omyly, zlyhania, úspechy a pády, radosti a smútky, vyryli do každého z nás hlbšie či plytšie ryhy na tele i na duši a ktoré zrazu, ako dieliky kozmického puzzle, zapadli tesne k sebe. Vytvorili obraz obzoru zázračnej krajiny, ku ktorej spolu, ruka v ruke, zmysluplne a láskyplne kráčame.

Som len obyčajný človek, taký ako hocikto iný a ak som našiel šťastie ja, nájde ho ktokoľvek. Naozaj, skúste mi uveriť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PÍŠE LUBOŠ PALATA

Čo robiť, aby sa Babiš nevrátil ako prezident

Rizikom možnej antibabišovskej vlády je ODS a jej euroskeptické krídlo.

Megalomanské projekty

Príbeh o tom, ako sa z Bratislavy takmer stalo európske Las Vegas

Metropolis zapadol prachom.


Už ste čítali?